Preskočiť na obsah
ENGLISH INFO
Grafická verzia - Verzia pre slabozrakých - Textová verzia Odoberať RSS RSS

Pálenie Ďura 2013

Dátum: 26.04.2013 | Rubrika: Dianie v regióne | Komentáre (3)

Podujatie budeme priežne spracovávať z viacerých pohľadov. Pošlite nám zaujímavé video.

     29. 4. 2013 - K dispozíci prvý textový príspevok
       1. 5. 2013 - Pridané fotografie od prvých autorov

 

 


 

Akciou roka, aj tak by sme mohli nazvať už druhý ročník podujatia s názvom Pálenie Ďura  #38. Ilavský Ďuro prešiel v porovnaní s prvým ročníkom značným vývojom najmä po organizačnej stránke, keďže pomaly ale isto nadobúda aj  v rámci lokálnych pomerov charakter rodiaceho sa kultúrno  -  hudobného festivalu. A je to fajn, že sa (nielen) mladej generácii pootvorili alternatívne dvierka kultúrneho vyžitia. Veľké množstvo sprievodných akcií a vystúpení regionálnych ale aj celoslovenských kapiel  s vyvrcholením koncertu slovenskej kapely Tublatanky a zapálením obrovskej vatry, nám s najväčšou pravdepodobnosťou ukazuje rodiaci sa trend, keď budeme k očakávaným kultúrnym podujatiam v roku  v našom meste, automaticky radiť aj pálenie Ďura.

Fotografie od viacerých autorov zbierame a po výbere uverejníme aj na www.ilava.sk

 

Ak máte zaujímavé video zverejnené napríklad na youtube.com, pošlite ho do komentára k tejto aktualite:

mirto


 

 

O frajeroch, zlatokopoch, krotiteľoch ohňa a tých ostatných ...

... alebo prečo sa nám v sobotu patrilo vybehnúť na Lašteky a zakúpiť si vstupenku.

 

 

Slovo na úvod   

Na tú úžasnú, nezabudnuteľnú atmosféru poslednej aprílovej soboty 2012, kedy sa za nádherného, veľmi príjemného počasia začali ilavské Lašteky zapĺňať nekonečnými zástupmi nedočkavých návštevníkov, túžiacich uprostred prebúdzajúcej sa jarnej prírody zažiť niečo výnimočné si stále ešte živo pamätáme. S odstupom času možno konštatovať, že sme to všetko napokon zažili a rozhodne sme neodchádzali domov sklamaní. Bolo to neuveriteľne čisté, spontánne a krásne, malo to myšlienku, náboj i potrebnú vitalitu. Nemohli pri tom chýbať silné emócie, väčšie alebo menšie slzičky dojatia, či povestné zimomriavky umocňujúce silu prežitého ...

Dovolím si v tejto súvislosti odcitovať slová skvelého ilavského dokumentaristu, donedávna ešte môjho kolegu, Miroslava Tomana, ktorý v záverečnom resumé svojej rozsiahlej reportáže z minuloročného podujatia, hrdiacej sa na oficiálnom informačnom portáli mesta bezmála siedmymi tisíckami nadšených užívateľských prístupov napísal:

„Ďuro dohorel! Ostáva na nás, či jeho plamene zostanú horieť v našich srdciach aj naďalej a pomôžu nám udržať nezabudnuteľný pocit ľudskej spolupatričnosti, lojality a neskrývanej hrdosti z príslušnosti k mestu a jeho obyvateľom, ktorý sa nás v onen teplý, nezabudnuteľný a úplne výnimočný aprílový večer zmocnil a doslova nezadržateľným spôsobom nás  všetkých  pohltil ...“

 

Nový ročník – nové móresy

Ihneď po tom, ako na verejnosť prenikla informácia o spoplatnení tohtoročného Ďura, či lepšie povedané o potrebe zakúpenia si vstupenky na celodenný program súvisiaci s grandióznym aktom jeho opätovného spopolnenia, zavládla v meste búrka občianskej nevôle. Časť verejnosti nemohla za svet pochopiť ako je možné, aby niekto len tak, mirnix-dirnix spoplatnil podujatie, ktoré malo tak blízko k ľuďom. Navyše, ak v dušiach prakticky všetkých jeho minuloročných návštevníkov zanechalo tak výraznú emocionálnu stopu. Paradoxom zostáva, že zatiaľ čo pri minuloročnej premiére podujatia ústretový voľnomyšlienkársky názor bezplatného vstupu zastával iba sám autor projektu, Milan Minto Jakúbek, v tomto roku sa karta obrátila a zdieľali ho takmer všetci - okrem Minta ... 

Nie je ťažké odhadnúť, aké dôvody donútili Milana tohtoročné podujatie spoplatniť. Rozumieť tomu nemôže iba ten - aj keď, ako vhodnejší výraz sa mi natíska slovíčko „nechce“ - kto nikdy v živote nič podobné neorganizoval. Ako argument na ospravedlnenie spomínanej nevedomosti pripadá mi však takýto dôvod dosť nerelevantný a chabý. K výške ceny vstupného, napriek všetkému čo som povedal, neodpustím si ešte jednu drobnú poznámku. Bola symbolická. Ešte nikdy predtým som totiž za 6,- respektíve 8,- eur nebol účastníkom koncertu či festivalu, kde headlinerom programu bola kapela konvergujúca kvalitou svojich muzikantských schopností k Tublatanke ...

 

Srdce na správnom mieste

Napriek tomu, že tohtoročná dlhá zima organizátorov podujatia riadne potrápila, na jeho výslednom efekte našťastie nič negatívne nenapáchala. Je nespochybniteľné, že autor projektu spolu s realizačným tímom urobili pre jeho úspech opäť maximum. Čo všetko to obnášalo, to vie iba on a hŕstka najvernejších, ktorí s ním na Laštekoch dlhé týždne v nepriazni počasia pobývali. Zo strany nás, radových návštevníkov si preto nemôžu zaslúžiť nič iné, než úplné absolutórium. Myslím si, že to isté možno povedať aj o generálnom partnerovi, exkluzívnych, hlavných či mediálnych partneroch, alebo jednoducho partneroch hlavného organizátora, mesto Ilava nevynímajúc, aj keď na tejto domnienke stavať nemožno. Do zákulisia vzájomných partnerských vzťahov totiž zvonku vidieť zreteľne málokedy ...

 

Nadchla propagácia

Silnou stránkou tohtoročného ilavského svätojurského ohňa bola propagácia. Iba veľmi ťažko jej možno niečo vytknúť, ešte ťažšie odhadnúť na akú cenu realizátora projektu v skutočnosti vyšla. Som presvedčený, že aj napriek všetkým Milanovým kontaktom, určite to nebola cifra zanedbateľná.  Rozhlasové a televízne upútavky, sociálne siete, webové portály, reťazec billboardov od Žiliny po Trenčín, reklamné bannery, klasické pútače, osvedčené plagáty ... ,  to je výpočet len časti prostriedkov mediálnej kampane, ktorú organizačný šéf projektu Milan Jakúbek spoločne s Folklórnym súborom Strážov v nadštandardnom rozsahu a dostatočne dlhom časovom predstihu využil a nasadil. O niečo skôr snáď mohlo svetlo sveta uzrieť iba rozkošné videodielko Ako bača išiel Ďura stavať, aj keď z jeho záverečnej strihovej pasáže je zrejmé, prečo tomu tak nebolo. Vynikajúci námet, scenár a réžia Milana Jakúbka, majstrovská práca kameramanov Romana Gabaša a Mateja Slávika, grafické efekty Mareka Gabaša a takpovediac presvedčivé profesionálne herecké výkony všetkých ďalších protagonistov znesú kritériá tej najprísnejšej kritiky. Celkom určite pre videoateliér  Romana Gabaša bude tento formát predstavovať jednu z jeho najpôvabnejších, najvydarenejších a najponúkanejších referencií.  Nezostáva preň iné ocenenie, než potlesk na otvorenej scéne ...   

 

Program na krížnych cestách  

Aj keď hlavná myšlienka, hlavný ideový zámer projektu zostal nezmenený, oproti vlaňajšku sa dosť podstatne zmenila štruktúra programového portfólia. Zatiaľ čo jeho vlaňajšia ponuka bola pre radového diváka o niečo viac pútavejšia, zaujímavejšia a akčnejšia, tá tohtoročná bola skôr fádnejšia, ladená v podstatne jednoduchšej tónine letných hudobných festivalov. Aj keď obe cesty sú veľmi dobre schodné a vyhľadávané, organizátori sa budú musieť pre budúcnosť rozhodnúť - v prípade ak nejaká ešte bude - o akého návštevníka budú chcieť zabojovať. Táto otázka s danou problematikou totiž veľmi úzko, ak nie výsostne súvisí. Veľmi zaujímavým nóvom, osviežením podujatia, predovšetkým pre všadeprítomné a zvedavé deti sa tohto roku ukázali - popri klasických detských radovánkach - aktivity Klubu vojenskej histórie Dukliansky priesmyk z Trenčína ...  

 

Služby versus štamgasti

Táto kapitola prešla od vlaňajška vari najvýraznejšou zmenou, nakoľko premiérový ročník podujatia dal jasný signál všetkým tým, ktorý by si na podujatí mohli eventuálne prihriať svoju polievočku. Výrazne pribudlo atrakcií pre deti, ale i reštauračných a gastronomických stánkov pre dospelých, čo by mohlo byť v podobe finančných príjmov za prenájom plôch radostnou správou najmä pre samotných organizátorov. Lenže ako som už naznačil v inej súvislosti, oproti vlaňajšku bolo zloženie publika o poznanie iné. Bolo mladšie a po predchádzajúcej návšteve potravinových obchodných reťazcov i o poznanie nezávislejšie na službách stánkov rýchleho občerstvenia situovaných v areáli, nehovoriac už o dopade tejto skutočnosti na ďalší priebeh a úroveň jeho zábavy. Celkom určite treba vysoko hodnotiť viaceré nové prvky a organizačné opatrenia, ktoré posunuli podujatie na podstatne vyššiu kvalitatívnu úroveň - oplotenie areálu, osadenie mobilných toaliet, zabezpečenie vstupnej kontroly, bezpečnostnej služby, spôsob identifikácie platiacich osôb a mnohé iné.

Popri tomto, nepochybne pozitívnom zistení, nemožno však opomenúť ani druhú stranu mince predstavujúcu akúsi daň z profesionality. Práve tá zapríčinila určité odklonenie, či dištancovanie sa niektorých vysokošpecializovaných dodávateľských subjektov od pôvodnej myšlienky celého projektu hlásiacej sa k vnútorným hodnotám, ľudskej spolupatričnosti a lojalite. Inými slovami, v sobotu bolo na Laštekoch podstatne viac tých, ktorí  si prišli na Lašteky celkom slušne zarobiť, než tých, ktorí prišli ukázať svoj morálny kredit a skutočnú hĺbku svojho duševného rozmeru ...  

 

Finále mierne za očakávaním

Ak mám byť úprimný, trošku rozpačito na mňa zapôsobil samotný záver dlho očakávaného ceremoniálu zapálenia Ďura. Zlá predtucha sa začala napĺňať v okamžiku, keď moderátorka večera za spontánneho aplauzu publika pozvala na pódium Milana Jakúbka. Ten po kratučkej pietnej spomienke na nesmrteľného hokejového kapitána a márnom čakaní na prvé tóny slovenskej a českej národnej hymny stihol ešte inštinktívne - odbehnutím z pódia - prvé veľké „faux pas“ svojej nepozornej, určite však veľmi dobre zaplatenej hudobnej réžie odvrátiť. Bohužiaľ, na jej druhú veľkú nepozornosť, doslovné odstrihnutie hlasu Českého slávika Tomáša Klusa zo záverečnej vizuálno-hudobnej kompozície nestačil reagovať už ani skvelý Minto. Zrejme mu v tom okamžiku nezostalo nič iné, len oči pre plač a staré dobré - čo si neurobíš sám, to nemáš ...

Nie všetci sa teda v poslednú aprílovú sobotu tohto roku zachovali na Laštekoch ako skutoční frajeri. Tí frajeri, o ktorých sme pred rokom, v emocionálne veľmi silne ladenom refréne Petra Nagya všetci tak oduševnene spievali a ktorými sme sa po prvých zábleskoch živého jurského ohňa vari všetci do jedného aj cítili. Nezachovali sa tak ani tí, ktorí síce žiadnymi frajermi v skutočnosti nikdy neboli, ale mohli sa nimi stať práve v sobotu. Stačilo prísť a kúpiť si lístok. Len tak, symbolicky, pre seba, pre podporenie dobrej veci. Žiaľ, svoju ďalšiu životnú šancu opäť premrhali ...  

Je potešiteľné, že v Ilave nám zostalo aspoň zdravé jadro tak trochu bláznivých, ale neskutočne krásnych mladých ľudí, zoskupených okolo Milana Jakúbka a jeho skvelej rodiny, ktorí už po niekoľký raz dokázali, že za pomoci najbližších priateľov a ľudí na ktorých sa môžu v živote spoľahnúť dokážu zvládnuť neuveriteľné veci.

Janka, Milan, Matúš, napriek všetkému povedanému, bolo to opäť neskutočne krásne, grandiózne a bombastické. Povedal by som - rýdzo Jakúbkovské! Ďakujeme!

 

A jedna životná skúsenosť na záver  

Pamätám si, keď moji rodičia kedysi dávno, na každú jednu dedinskú tancovačku nosili vstupné. Nie preto, že by boli tanca chtivý, ale preto, že chceli podporiť svojich známych s ktorými na dedine denno-denne žili - futbalistov, chovateľov, záhradkárov, hasičov... Dnes sa to už, bohužiaľ, veľmi nenosí! Ani tak nie na škodu futbalistov, chovateľov, záhradkárovči či hasičov, ale na škodu všetkých nás,  celej našej uponáhľanej spoločnosti ...

(tch)

 

 

 


 

 

Predchádzajúce aktuality