História
Stredovek
Existenciu kultivovaného sídliska na území, ktoré voláme Ilavou zatiaľ nemožno vylúčiť. Doteraz sa však cieľavedomým výskumom neobjavili príslušné dokumenty, ktoré by nás oprávňovali povedať, že Ilava existovala v 13. storočí, no treba vziať do úvahy ten fakt, že všetky obce na okolí už v 13. storočí existovali a to: Pruské, Košeca, Dubnica, Klobušice. Na mieste Ilavy - ako centrálneho bodu, existoval starý brod cez Váh a preto je málo pravdepodobné, že by územie dnešnej Ilavy by bolo nestrážené, resp. nevyužité.
Prvá hodnoverná zmienka o Ilave je na listine z roku 1339[1], nie je to však zmienka o založení Ilavy. Listina je dôležitá tým, že v čase prvej zmienky sa o Ilave píše ako o usadlosti ktorá má charakter mestskej osady - mestečka. Táto informácia poukazuje na to, že Ilava mohla už dlhšie existovať a až potom sa mohla vyvinúť na mesto. Trenčiansky župan a sedmohradský vojvoda v tejto listine potvrdzuje všetky panovníkove výsady richtárovi, prísažným a všetkým mešťanom Ilavy. V čase prvej písomnej zmienky mala Ilava 400 - 500 obyvateľov, čo vtedy nebolo málo, lebo okolité obce mali najviac 100 - 200 obyvateľov. Ilava bola počtom obyvateľov mestečkom.
Hoci prvá zmienka o meste je pomerne neskorého dáta, právom môžeme o Ilave povedať, že je historické mesto, lebo mestom nie je len posledných 50 rokov, ale bola ním fakticky od čias prvej zmienky a po dlhé obdobie celej svojej existencie neprerušene.
V 14. storočí sa Ilava sústavne označuje ako mesto (civitas). História stredovekej Ilavy je bohatá na rôzne spory - prekážky v užívaní práv Ilavčanov, lebo okolití kasteláni hradov Košeca, Trenčín, Vršatec často svojvoľne upierali niektoré slobody a privilégia, ktoré Ilavčania nadobudli u panovníka. Obyvatelia Ilavy, ktorí si boli vedomí svojho postavenia sa vždy sťažovali panovníkovi a ten ich privilégia vždy potvrdzoval. Ilava bola už od čias prvých písomných správ kráľovským majetkom a bola už v tejto dobe významným miestom, lebo jej obyvatelia boli oslobodení od platenia mýta. Trenčiansky župan Ctibor zo Ctiboríc v roku 1405 oslobodil mešťanov a hostí z Ilavy od platenia mýtnych poplatkov pravdepodobne len v rámci Trenčianskej stolice a to pre obyvateľov pravdepodobne stačilo, lebo podľa listiny z roku 1339 sa diaľkovému obchodu zrejme nevenovali.
Aj v nasledujúcich rokoch možno sledovať spory Ilavčanov s okolitými zemepánmi, Ilava získavala na svojom postavení a tým úmerne stúpalo jej sebavedomie, keďže nebola obyčajnou poddanskou obcou, tak ako nimi boli obce v jej okolí, mohla sa odvolávať na privilégia od panovníka.
Začiatkom 15. storočia zažívala Ilava hospodársky rozkvet, dostala výsadu dvoch výročných trhov (jarmokov), ktoré sa konali okolo sviatku Všetkých svätých (1. novembra) a na Nanebovstúpenie Pána. Pre porovnanie - susedná Dubnica dostala právo výročného jarmoku až v roku 1639. Na žiadosť obyvateľov Ilavy, kráľ Žigmund opätovne prikazuje všetkým kastelánom, úradníkom, vyberačom poplatkov v celom kráľovstve aby nevyžadovali od mešťanov a hostí z Ilavy nijaké poplatky, inak budú prísne potrestaní. V roku 1432 nastalo náhle prerušenie upevňovania si pozície mesta v rámci svojho regiónu. Husiti, ktorí sa vracali zo svojej výpravy, chceli prejsť trenčianskym mostom na druhú stranu, aby sa bezpečne vrátili na Moravu. Tieto mosty však boli strhnuté. Uhorské vojsko pripravilo pri ilavskom brode (X1) pascu. Bitka sa udiala na poli medzi Ilavou a Košecou, ktoré dodnes nesie meno po bitke, na "rudém". Dnes nevieme presne, prečo bola Ilava zničená. Existujú dve najznámejšie verzie. Prvá hovorí o tom, že Ilavu dal zničiť Žigmund, lebo Ilavu označovali za "husitské hniezdo". Druhá verzia hovorí, že Ilava bola zničená pri bitke oboch vojsk. Dôležitejšie sú však dôsledky samotného zničenia, ako príčina. Ilava upadla, v prameňoch sa označuje namiesto civitas - mesto, oppidum - mestečko. Významné trhy načas presunuli do Dubnice. Až po niekoľkých rokoch od zničenia sa stretávame s aktivitou ilavských mešťanov. Kráľ Žigmund v roku 1435 prikázal trenčianskému kapitánovi, aby odvolal svoj rozkaz o premiestnení výročných jarmokov do Dubnice a o ich prinavrátení do Ilavy. Časom si teda Ilava dokázala prinavrátiť, čo jej na základe privilégií patrilo.
V roku 1446 máme prvú zmienku o ilavskom hrade. V tomto období existoval tzv. horný hrad. Išlo o štvorkrídlový kastel s nárožnými vežami, okolo neho bola vodná priekopa. Bol to nový typ hradu. V tomto období sa hrad podobal na dnešný bytčiansky zámok (viac o hrade a panstve - jeho majiteľoch naprieč dejinami nájdete v sekcii kultúra-kultúrne pamiatky). V 15. storočí sa vybudoval murovaný gotický kostol a pravdepodobne aj prvé poschodie dnešnej mestskej veže.
Od roku 1533 existovala filiálna stanica trnavského tridsiatku, čo len potvrdzuje ten fakt, že Ilava bola od najstarších dôb križovatkou významných ciest.
V 16. storočí právne postavenie upadlo a od tejto doby sa označuje ako oppidum teda mestečko, to však nebráni na význame Ilavy v minulosti, lebo významný slovenský historik, zaoberajúci sa historickou geografiou Juraj Žudel medzi mestečká popri Ilave klasifikuje len Košecu[2].
[1] A.Bagin a kol: Ilava, 1991, str:. 39
[2] Ak sa zameriame aj na okolie dnešného ilavského okresu, tak za mestečká klasifikuje Lednicu, Belušu a Púchov
(xa) táto informácia je tiež dôležitá, lebo medzi Trenčínom a Ilavou nemohol existovať brod, cez ktorý by mohlo husitské vojsko prejsť, ak by bol bližšie, tak by využili ten. Brod bol až pri Ilave, aj táto informácia len potvrdzuje dôležitosť Ilavy v regionálnom i nadregionálnom rámci.
Novovek
Ilava sa stala čulým remeselníckym mestečkom, ktoré bolo síce závislé od zemepána, ale bolo miestom, kde sa konávalo veľké množstvo výročných i týždenných trhov. Cechy ako dôležité hospodárske jednotky miestnej produkcie sa prudko rozmohli v priebehu 17. storočia, keď nastala ich väčšia diverzifikácia. Vplyvom ilavských hradných pánov Ostrožičovcov tu existovala evanjelická škola, na ktorej pôsobili významní pedagógovia. Z roku 1635 máme zmienku o panskom pivovare, ktorý po rôznych premenách pretrval až do konca 20. storočia. Od 18. storočia nastala čiastočná stagnácia oproti vývoju zo 17. storočia. Významným zásahom do života Ilavy bolo to, že sa stala sídlom rehole Najsvätejšej Trojice - trinitárov, ktorí opravili horný hrad pre svoje účely, kde rozvíjali bohatú kultúrnu a duchovnú činnosť. V priestoroch kláštora sa prednášala filozofia a fungovala tu aj nemocnica, čo bola iste veľmi dôležitá služba pre obyvateľov Ilavy a jej okolia. Ich kláštor bol ich prvým v rámci Uhorska. Zaujímavý je aj ten poznatok, že medzi Trenčínom a Žilinou boli len tri miesta na Považí, kde boli kláštory a to na Skalke pri Trenčíne - benediktíni a neskôr jezuiti, v Pruskom - františkáni a v Ilave - trinitári. V roku 1856 štát založil väznicu v zrušenom kláštore, kaštieli. Ilava bola vďaka svojej geografickej polohe ustanovená ako sídlo okresu, čo jej dávalo sľubné vyhliadky do budúcnosti, podobne ako iným dnešným okresným mestám na okolí. V polovici 19. storočia si teda Ilava upevňovala svoju pozíciu a stávala sa čoraz významnejšou najmä vďaka geografickej polohe a sústredenosti orgánov štátnej správy (sídlo okresu, okresného súdu, väznice).
Koncom 19. storočia sa mesto rozvíjalo aj v oblasti bankovníctva, keďže tu bolo viacero pobočiek peňažných ústavov a podporných spolkov. Rozvíjala sa spolková činnosť. V roku 1894 zasiahol Ilavu veľmi ničivý požiar, ktorý zničil aj barokovú strechu mestskej veže. Vežu síce opravili, ale už neobnovili strechu v jej pôvodnej veľkosti a kráse.
Novšie dejiny
Rozvoj mesta na prelome storočí dosvedčuje aj jeho zachovalá architektúra - secesné, neobarokové a neorenesančné domy ešte dnes dokazujú solventnosť jej obyvateľov. Ilava mala svoj osud plnohodnotného centrálneho mesta - svoju budúcnosť vo svojich rukách. V 30. rokoch 20. storočia však nastal prudký obrat a pribrzdenie vývoja mesta na nasledujúce desaťročia. Neschopnosťou, ľahostajnosťou a nepochopením miestnych orgánov pre budovanie ťažkého priemyslu sa Ilava dostala do nezávideniahodnej situácie. Odmietavým postojom sa tak pripravila o jedinečnú šancu dostať sa do takej pozície, v akej sú dnes Považská Bystrica alebo Púchov, teda do pozície plnohodnotného spádového centra. Vďaka tomu nastala pre Ilavu aj jej okolie veľmi zložitá situácia práve kvôli rozloženiu mestských aglomerácií, keď niektoré obce vzhľadom k svojmu postaveniu v štruktúrach okresu boli oproti Ilave neúmerne uprednostňované. Tieto dôsledky pre Ilavu a jej okolie pretrvávajú až dodnes. Počet obyvateľov sa zvyšoval len prirodzeným prírastkom, prirodzená migrácia obyvateľstva z vidieku do miest Ilavu nezasiahla, keďže v meste absentovali veľké podniky.
Čo sa týka postavenia v rámci regiónu, obdobie po 2. svetovej vojne Ilave neprialo. V roku 1965 bola síce otvorená nová NsP, ale do mesta neprichádzal strategický zamestnávateľ, ktorý by do mesta pritiahol nových ľudí. Existovali tu školy, ktoré dnes majú svoje priame pokračovanie na okolí a to Gymnázium v Dubnici a Stredná združená škola poľnohospodárska v Pruskom. Mesto si ich kvôli upadajúcemu postaveniu a nezáujmom miestnych politických elít nedokázalo udržať. Podobne to bolo aj so zrušením okresného úradu a jeho centralizovanie do Považskej Bystrice. Počet obyvateľov v meste sa mierne zlepšil, keď sa postavili paneláky na Štúrovej, Kukučínovej, SNP a Medňanskej ulici, kde v súčasnosti býva značná časť obyvateľov mesta. Po roku 1990 pokračovalo obdobie stagnácie.
Istým oživením bolo obnovenie ilavského okresu v meste, avšak pre jeho fungovanie neboli utvorené optimálne podmienky. Stagnovala aj bytová výstavba. Od roku 1990 do roku 2006 sa postavili len 4 bytovky, čo je na mesto a ešte k tomu okresné, značne nízky počet. Od roku 1996 začala fungovať stredná škola - obchodná akadémia /bohužiaľ v Ilave aj tá už skončila/. V roku 2003 sa začal rozvíjať ľahký priemysel. Toto bol určite prvý veľký impulz k ďalšiemu rozvoju mesta.
Záver
Ilava je teda mestom, ktoré nevzniklo zo dňa na deň, ale do svojej dnešnej podoby sa utváralo po stáročia. Počas svojej histórie nebola len mestečkom ale v stredoveku aj mestom. Nevzniklo ako vedľajší produkt budovania priemyselnych podnikov, ale napriek tomu má pevné postavenie v rámci regiónu, čiže geografické predpoklady, dlhodobá tradícia mesta ako sídla orgánov štátnej správy, prirodzená spádovosť, existencia NsP, SAD, zachovalý pôdorys starého mestského jadra. Tieto, ale aj mnohé iné aspekty robia Ilavu mestom, čo jej dáva predpoklady k upevňovaniu si svojej pozície do budúcnosti.
Mgr. Miroslav Toman
Ilava - stručné dejiny mesta od druhej polovice 19. storočia.
Až do vzniku ČSR v r. 1918 odzrkadľujú všeobecný vývin v Uhorsku. Ilava sa stala sídlom slúžnovského okresu a okresného súdu. Vznikali viaceré hospodárske a záujmové spolky. Nové obdobie techniky sa ohlásilo výstavbou železnice a zavedením elektriny.
O modernizáciu železníc a poštových služieb sa zaslúžil niekdajší uhorský minister dopravy a obchodu Gábor Baross (1848 – 1892). Je pochovaný v hrobke v mestskej časti Klobušice.
V poslednej tretine 19. a začiatkom 20. storočia Ilava žila rozvinutým spolkovým a spoločenským životom. Okrem kultúrnych to boli aj hospodárske, spotrebné a podporné spolky. Činnosť vyvíjali aj peňažné spolky a ústavy. V roku 1909 Dr. Martin Pattantyús(väzenský lekár) založil Úverné družstvo v Ilave, kde si mohli požičiavať peniaze drobní ľudia.
Ilavská farnosť patrila v tej dobe katolíkom. Všestrannou činnosťou, ktorá presiahla rámec mestečka či okresu sa prejavil farár Jozef Chorényi, regionálny historik - ako prvý spracoval komplexnú históriu Ilavy.
Bola tu i silná židovská náboženská obec a škola. Ešte v 60. rokoch 19. storočia bola väčšia ako iné náboženské obce Trenčianskej župy. V roku 1881 postavili na námestí novú, dnes už žiaľ neexistujúcu, synagógu. Nachádza sa tu tiež jeden z najväčších židovských cintorínov na Považí.
Kultúra na prelome storočí bola dostupná zväčša iba príslušníkom aristokracie, inteligencie a meštianstva. Medzi kultúrne počiny v Ilave patrilo vydávanie novín (Náš cieľ) a časopisov. V roku 1900 vznikol spevokol, ochotnícke divadlo, požičovňa kníh a koncerty hudby 71. pešieho pluku z Trenčína.
Vznik Československej republiky nepriniesol pre mesto hospodársky impulz. Niektoré závody sa v rokoch 1919-1945 síce rozšírili, hospodársky život však podstatne neovplyvnili. Ilava zostala poľnohospodársko-remeselníckym mestečkom. Obyvateľstvo sa zaoberalo remeselnou výrobou, prácou v poľnohospodárstve a na veľkostatku pri chove ošípaných a dobytka. Bola tu tehelňa, pivovar, továreň na sudy, parná píla atď.
V roku 1946 začala fungovať hydroelektráreň na kanáli. Vyrástli nové ulice, väčšinou svojpomocne. Upravilo sa námestie, obnovil mestský park /park Štefana Rausa/.
Pôsobili tu okresné úrady – súd, veliteľstvo četníctva atď. V roku 1920 bola zriadená meštianska škola. Stredné vzdelanie poskytovala absolventom nielen z Ilavy, ale i z okolia. O dva roky neskôr vznikla i dvojročná učňovská škola pre potreby remeselnej výroby v meste (holiči, maliari, obuvníci..)
Kultúrna činnosť v medzivojnovom období sa sústreďovala v telovýchovných jednotách Sokol a Orol – premietali sa filmy (Sokolovňa), hrali divadlá, účinkoval spevokol.
Aktívnu činnosť zaznamenal dobrovoľný hasičský zbor .
Obdobie po roku 1945 vo vývine Ilavy prinieslo obyvateľom množstvo zmien. Mesto sa stalo moderným sídlom s pomerne značne vybudovanou infraštruktúrou.
V roku 1965 do užívania bola odovzdaná nemocnica s poliklinikou. Prudký rozvoj zaznamenala i výstavba v meste. Pribudli nové výrobné závody, nové bytovky, rodinné domy i polyfunkčné objekty v centre mesta, úrady. Zrekonštruovalo sa Mierové námestie, do novej budovy sa presťahoval mestský úrad.
Mnoho zmien sa udialo v školstve i v kultúre. V roku 1988 bol otvorený nový dom kultúry. Ilava si do dnešných dní udržala význam prirodzeného spádového územia. V roku 1996 sa znovu stala sídlom okresu.
-ot-