Magda Kobzová jubiluje

Narodila sa tesne po druhej svetovej vojne (1946) a celý život býva v Ilave. Najprv na začiatku Košeckej ulice, za budovou bývalej banky, v súčasnosti mestského úradu. Malá Magda sa aj s ďalšími deťmi zo susedných domčekov, ktoré lemovali centrum, hrávala na námestí, ktorým v tých časoch ešte tiekol potok.

Foto: Domy na Košeckej za mestským úradom, malá Magda prvá zľava

Neskôr sa rodina presťahovala na Moyzesovu ulicu. Bolo dôležité, aby stále bývali v centre. Otec musel byť k dispozícii gazdom, majiteľom koní, ktorí z okolia prichádzali do Ilavy. Bol sedlár, brašnár a čalúnnik. V jeho dielni vznikali postroje pre kone, matrace ľuďom do postelí, kožené školské tašky a brašne pre domácich majstrov. Magde a jej bratovi Pavlovi pribudli povinnosti, dielňa bola súčasťou domácnosti a deti museli pomáhať. Samozrejme, občas aj niečo vyviedli: „S bratom sme otcovi šlohli motorku Manet, potichu sme ju vytlačili na Košeckú a hybaj v noci na zábavu do susednej obce, alebo sa povoziť po okolí.“

Do školy to nemala ďaleko, v tých časoch bola aj základná škola na Moyzesovej ulici (dnes Sigmia). Nemala telocvičňu, a tak žiaci chodili cvičiť do Sokolovne na Pivovarskej ulici (firma Jamp). Na škole fungoval hudobno-spevácky krúžok a Magda v ňom hrala na harmoniku. Šikovné deti boli súčasťou rôznych podujatí v meste. Pod vedením učiteľa Klimenta Turzu pripravovali kultúrny program na verejné oslavy, účinkovali pre mesto aj na sobášoch, uvítaní detí a ďalších podujatiach.

„Mali sme pekný spoločný koncert na slovensko-moravskej hranici. Stretli sme sa tam so súborom zo školy v Klimkoviciach (družba trvá už sedemdesiat rokov) a tam sme spolu muzicírovali.“

Foto: Hudobno-spevácky krúžok, Magda Kobzová prvá sprava

Strednú školu absolvovala na SVŠ Ilava, pedagogické vzdelanie získala na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Počas práce s deťmi si doplnila vzdelanie o špecializačné štúdium komunikácie v Trnave.

Po prvý raz sa pred žiakov postavila na základnej škole v Pruskom. Učila na prvom aj druhom stupni slovenčinu, ruštinu a dejepis. Istý čas bola riaditeľkou základnej školy v Zliechove a pôsobila aj na oboch základných školách v Ilave.

Rodina

V bývalom Dome osvety na námestí (dnes Jamp) bola sála, kam sa chodilo na kurzy spoločenských tancov. S manželom Michalom neraz spolu otvárali plesy, ktoré bývali v Sokolovni. Narodili sa im postupne tri deti. Michal bol vnukom Štefana Rausa, ilavského starostu, učiteľa, dirigenta a organistu. Rovnako ako jeho dedo a otec, aj on písal mestskú kroniku. Po Michalovej smrti v písaní kroniky pokračuje Magda, no už hľadá za seba spoľahlivú náhradu.

Srdcovky

Kroniku nielen píše, chodí aj medzi žiakov do školy, vysvetľuje, rozpráva im o Ilave v rôznych historických obdobiach.

Ďalšou veľkou záľubou v jej živote je mestské múzeum. V deväťdesiatych rokoch sa o jeho oživenie snažila skupina lokálpatriotov okolo Jozefa Majerecha-Mrzúcha a Magda tam nemohla chýbať. Spolu s ňou aj bratia Ferko a Jozef Jakúbkovci, Milan Tomana či Vojtech Šarluška. Spolupracovali s nimi manželia Ján a Jozefa Košeckí, veľa pomáhal aj Milan Pagáč. Magda pôsobila v múzeu aj ako lektorka a vypomáha dodnes.

Z jej túžby, aby sa čo najviac z histórie jej rodného mesta zachovalo, vznikla kniha Almanach škôl ilavských. Školy, ale hlavne ľudia, učitelia a žiaci defilujú na stránkach publikácie vzácnej hlavne rodákom a obyvateľom Ilavy.

Mesto tvoria ľudia, ich príbehy

Žiaci, to je večná téma každého učiteľa. Zdravia ju na ulici, na kultúrnych podujatiach, chodí na ich stretávky. Pamätá si ich rodiny, zážitky s nimi spojené. "Rada sa stretávam s Milanom Gabčom, Petrom Resekom, aj ďalšími. Obdivujem aktivitu Lýdie Horákovej, ako sa snaží  žiakov priviesť k športu a turistike. Robili sme to aj my s kolegyňou Katkou Hulínkovou, turistické sobotné výlety so žiakmi z Hviezdoslavovej, najprv okolité vrchy - Vápeč, Strážov, neskôr Súľovské skaly."

Magda Kobzová si nielen pamätá, ako vyzerala Ilava pred polstoročím a ľudí, ktorí tu žili, ale robí všetko preto, aby sa nezabudlo. Vravím jej, že je chodiaca kronika. Ochotná rozprávať každému, kto počúva, píše do mesačníka, zháňa staré fotografie, občas sprevádza návštevníkov mesta. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že nikdy, ani jediný raz nám neodmietla pomôcť, či už na podujatiach pre žiakov, oslavách výročí, v dome kultúry, v múzeu...

ĎAKUJEME.

-O. Tomášová-