Objekt kaštieľa v Klobušiciach postavil gróf Karol Piaček pre svoju dcéru Sidóniu. Kaštieľ a k nemu prislúchajúce budovy boli postavené na vyvýšenom priestranstve, na ktorom bol postupne vybudovaný park. Kaštieľ s priľahlými budovami nesie všetky charakteristické znaky malého komplexného hospodárstva  strednej šľachty, ktorej hlavným zdrojom obživy je hospodárenie. Spojenie hospodárskeho krídla  s objektom kaštieľa, ako i umiestnenie koniarne v bezprostrednej blízkosti kaštieľa je znakom prevahy a dominantného postavenia hospodárskej činnosti v živote majiteľov.

            Budova hospodárskeho krídla a koniarne bola postavená skôr. Objekt kaštieľa bol postavený približne medzi rokmi 1830 – 1840. Bol postavený ako klasicistické vidiecke sídlo. Kaštieľ, hoci postavený v malej obci, rozsahom a hmotou pomerne drobná stavba, nesie všetky znaky klasicistických kaštieľov, bol riešený slohovo veľmi čisto a prehľadne.

Exnáčelník Trenčianskej župy Karol Piaček  zomrel v roku 1857 bez mužského potomka a vydajom  jedinej dcéry Sidónie okolo roku 1850 za grófa Alexandra Vilibalda Šipekyho (1822 – 1866) z deviatej generácie staršieho šľachtického rodu z Nitrianskej a Tekovskej župy sa označenie jeho sídla v Klobušiciach v  nasledujúcich desaťročiach vžilo ako šipekyovský kaštieľ.  V ňom prežila  Sidónia rod. Piačeková väčšinu   svojho života a ako grófka Šipekyová tu vychovala dve dcéry a dvoch synov. Jedným z jej zaťov bol uhorský minister Gábor Baross /pochovaný v hrobke v Klobušiciach/ a jeden z jej synov bol poslancom uhorského snemu. Po smrti manžela Śipekyho  sama  riadila hospodárstvo na statku i v kaštieli, až kým sa roku 1874 znova nevydala za grófa Alfonza Eduarda Beckersa z Westerstettenu (1842 – 1894).  Prežila i toho, ale prestala samostatne hospodáriť a statok dala napred do prenájmu a potom i odpredala Henrichovi Kohnovi a Jakubovi Weiszovi, ale v kaštieli bývala naďalej. Po zániku uhorskej monarchie a vzniku československej republiky v roku 1918, sa šipekyovské nehnuteľnosti  v Klobušiciach dostali  do vlastníctva Fridricha Lôwenbeina a Dr. Emila Lôwenbeina z Trenčína, ktorí ponechali  vdovu Šipeky – Beckersovú dožiť v kaštieli. Ten sa  ako architektonicky hodnotný objekt dostal pod pamiatkovú ochranu Ministerstva školstva a národnej osvety a  po jej smrti  sa o kaštieľ starala  Alžbeta Šipekyová,  zrejme  Sidóniina vnučka  od  syna Alexandra Šipekyho, býv. poslanca, ktorá tu bývala ako nájomníčka. Za jej éry sa na začiatku tridsiatych rokov 20. storočia uskutočnili väčšie opravy vonkajšej fasády kaštieľa najmä vo vstupnej časti.

            Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 sa statok i kaštieľ v Klobušiciach ako židovské vlastníctvo dostali podľa protižidovských zákonov do priamej štátnej správy. V rámci tzv. arizácie požiadala Slovenská pokladnica pre hospodárskych robotníkov kompetentný Štátny pozemkový úrad o pridelenie – predaj statku a kaštieľa s parkom v Klobušiciach na hospodárenie kvôli  samozásobovaniu jej vlastných sanatórií. Pokladnica zanikla reorganizáciou skôr ako jej žiadosť vybavili, preto  pozemkový úrad pridelil tieto objekty v roku 1941 jej právnej nástupkyni Robotníckej sociálnej poisťovni pre Slovensko, ktorá prevzala poľnohospodársku časť a usilovala aj o zrušenie pamiatkovej ochrany kaštieľa a jeho prevzatie bez nájomníkov. Tým skončilo obdobie súkromného používania objektu stále ešte pôvodnými majiteľmi a ich dedičmi na bývanie s relatívne dobre zachovaným pôvodným zariadením interiérov a začalo sa využívanie kaštieľa na verejné účely.

            Po roku 1945 príslušné úrady umiestnili  do štátneho kaštieľa v Klobušiciach Poľnohospodársku učňovskú školu s internátom a prispôsobili ho  potrebám ubytovania žiakov  a ich odbornej školskej výuky. Viac ako kaštieľu to prospelo priľahlému historickému parku, ktorého odbornú údržbu obstarali učni v rámci výuky. Kaštieľ sa dočkal stavebných opráv a obnovy fasády v rokoch 1959 – 1960. Poľnohospodárske odborné učilište uvoľnilo všetky priestory v roku 1966, keď mu dokončili výstavbu nových objektov v Pruskom. V osemdesiatych rokov 20. storočia tu začal prevádzku Park hotel Klobušice, aby zlepšil  pohostinské a ubytovacie služby pre návštevníkov Ilavy, ku ktorej boli Klobušice roku 1969 pripojené.  9. mája 1990 bolo v časti kaštieľa otvorené Múzeum obchodu. Bolo to práve preto, že v týchto miestach žil s rodinou a je tu pochovaný jeden z najvýznamnejších ministrov uhorskej vlády - bol ministrom dopravy a istý čas aj ministrom obchodu - Gábor Baross. v nedávnej súčasnosti  tu fungoval Motel Kamion a popri ňom naďalej do záveru roku 2005 Múzeum obchodu /presťahované do Bratislavy/

Autora projektu kaštieľa nepoznáme. Kaštieľ charakterizuje prehľadná dispozícia so vstupným vestibulom a ústrednou halou, s prehľadne radenými miestnosťami, ktoré boli  zdobenými tapetami. Riešenie fasád je učebnicovým príkladom klasicizmus: uplatňuje sa na nich charakteristický palladiánovský motív po stranách vstupu, s oblúkom nad strednou osou, ktorej okenné polkruhové rámy majú priečle radiálne radené  uplatňujúc tak v klasicizme veľmi obľúbený motív slnka. Ornamentika supraporty pod východným portikom má podobu vavrínového venca. Okenné otvory západnej fasády pod portikom sú v hornej časti vizuálne prepojené rovnou rímsou, evokujúc tak motív  zaslepených arkád. Fasády vertikálne členia pilastre s horizontálnou bosážou, okná boli zdvojené, osadené v líci fasády. Stavbe dominujú dva portiká: východný, vstupný, hĺbkovo riešený, dominuje fasáde zo strany nádvoria. Jeho piliere ukončuje reliéf ležiacich levov , v štíte tympanonu boli osadené hodiny.  Šírkovo komponovaný portikus na západnej fasáde s terasou a s výhľadom do náprotivného pohoria zase pôsobí podstatne intímnejším dojmom,  zabezpečuje vizuálny kontakt s prírodou a okolím. V štíte jeho tympanonu je erb staviteľa a nápis odovzdávajúci tento kaštieľ jeho dcére. Interiér kaštieľa bol  chudobný na štukové tvaroslovné prvky, steny, opäť  podľa módnych zvykov klasicizmu, boli pokryté tapetami, na podlahách boli  drevené parkety rôznych tvarov.

            Bezprostredné okolia kaštieľa tvoril /a tvorí aj v súčasnosti/ jednak park, ako i účelová  záhrada. Park bol komponovaný ako voľná príroda, kde sa skupiny stromov striedali s trávnatými porastami. Prechod medzi stavbami a parkom sprostredkovalo nádvorie so zeleňou, ktorého záhradnícka úprava pravdepodobne vrcholila na konci 19. a zač. 20. storočia.  Bol od parku oddelený samostatným oplotením. Záhradníctvu dominovala stavba oranžérie, skleníky a letníky /bohužiaľ už neexistujú/.   

            V 1. pol. 20. storočia si pôvodní majitelia nedokázali udržať vlastníctvo kaštieľa, museli do predať a spravovali kaštieľ ako nájomníci. Ich schudobnenie zároveň spôsobilo, že až do 2. pol. 20. storočia neprebehli v kaštieli žiadne zásadné stavebné úpravy a modernizácie. Rekonštrukcie v 2. pol. 20. storočia boli ku kaštieľu pomerne milosrdné a v podstate rešpektovali hmotový charakter objektu.

           Je pravdou , že takýto typ vidieckeho klasicistického kaštieľa s parkom možno nájsť v mnohých dedinách Slovenska a hlavne oblasť stredného Považia je na vidiecke kaštiele obzvlášť bohatá. Každý takýto kaštieľ zohráva významu úlohu v svojom bezprostrednom okolí. Jednak dedina sa zrazu stala dedinou s kaštieľom, život v kaštieli a jeho fungovanie určite ovplyvnilo fungovanie celej dediny a jeho každodenného i sviatočného života.              Existencia tohto kaštieľa rozširuje pamiatkový fond  celého regiónu a teda celého Slovenska.

Vybrané z architektonicko-historického výskumu kaštieľa. Jeho autormi boli PhDr. Zvarová, Bratislava. Mgr. Horanský, Bratislava, Ing. Vágenknechtová, Bratislava