Pamätná tabuľa na Mestskom múzeu v llave Tobiášovi Masníkovi, ilavskému evanjelickému farárovi, spisovateľovi a martýrovi. Pri príležitosti 300. výročia jeho smrti bola odhalená dňa 28. 6. 1997.

Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa

a jeho druha Tobiáša Masníka

Tak znie názov knihy, ktorú máme v ilavskej knižnici. Možno sa vám zdá meno Tobiáša Masníka trošku známe a ako Ilavčania pátrate v pamäti, odkiaľ, čo sa vám s ním spája...   Nuž, na budove nášho múzea máme od roku 1997 pamätnú tabuľu, ktorú dala zhotoviť evanjelická cirkev. V roku 2017 uplynulo už 320 rokov od jeho smrti.

Tobiáš Masník /Masnicius/ bol evanjelický kňaz, slovenský barokový spisovateľ, učiteľ, jazykovedec. Narodil sa v Zemianskych Kostoľanoch /1640/, študoval v Dubnici, Košeci, Ilave, Novom Meste nad Váhom, Bardejove, Prešove a na nemeckých univerzitách  vo Wittenbergu a Jene. Za manželku si vzal dcéru košeckého evanjelického farára Andreja Sartoria.

Jeho životné osudy boli veľmi dobrodružné, pôsobil ako evanjelický rektor školy /Senica/, kňaz /Ilava 1669-1671/, spisovateľ. V období protihabsburských povstaní boli z účasti na Vešeléniho sprisahaní obvinení protestantskí vzdelanci. Boli odsúdení  na španielske galeje do Neapola, medzi nimi aj Tobiáš Masník a Ján Simonides /v roku 1674/. Ešte pred deportáciou na galeje väznili Tobiáša Masníka deväť mesiacov v Leopoldove. Cestou do Neapola utiekli so Simonidesom z vojenského sprievodu. Unikli osudu galejníkov. Kým sa však vrátili do vlasti, putovali tisícky kilometrov. Prešli Taliansko, bývalú Juhosláviu, Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko i Poľsko. Písali si cestovné denníky, ktoré neskôr literárne spracovali. Počas núteného pobytu v exile si T. Masník doplnil vzdelanie vo Wittenbergu a Jene. Istý čas pôsobil v Žitave, /Zittau/ nemeckom meste blízko česko-nemecko-poľského trojmedzia.

V roku 1682 mu dovolili znova sa vrátiť do vlasti. V cestopise uvádza, že „so vznešeným pánom som šiel do Ilavy, kam sme sa dostali zdraví 11. februára 1683. V deviatu nedeľu pred Veľkou nocou som začal konať na zámku bohoslužby“ Vtedy ešte na ilavskom hrade žili Ostrožičovci. Ešte v tom istom roku im však hrad zobrali, tiež pre podozrenie z účasti na protihabsburskom povstaní a o Ilavu navždy prišli. Tobiáš Masník potom pôsobil ešte            v Blatnici, v Háji a v Uhrovci, kde zomrel v roku 1697.

Pri písaní používal latinčinu, nemčinu, ale i slovakizovanú češtinu a už v tom čase vyzýval rodákov na pestovanie svojho jazyka v diele Zpráva písma slovenského, jak sa má dobře psáti, čísti i tisknouti, príručka správneho písania. Okrem jazykovednej, memoárovej a cestopisnej literatúry písal i básne a náboženské texty.